Aj keď vždy som vedela o niečo viac.Alebo aj nie.Asi som len mala a mám bujnú fantáziu.
Potom som začala písať zaľúbené listy mojim platonickým láskam..anonymne :
. . . . . a . . . . .á
to aby si náhodou nevšimli tie moje trapné červené mrkváčové rifle zo secondhandu,biele ponožky v sexi platených tichojebkách a štrikovaný sveter z milión farebných vzorov,ktorý totálne dopľňal moj (ne)image.
A mala som aj nádhernú farebnú tašku na ktorej bolo napísané KUFLÓN a MONIKA a moj brat sa na tom furt rehotal a aby ešte viac zakopal moje sebavedomie to premenoval na NOLFUK a AKINOM...
No ale spat k veci.Domnievala som sa ,že budem pre niekoho zaujímavou aspoň tým písanim mojích myšlienok.A bude ma hľadať...
No...hľadanie sa nekonalo.Veď vlastne mohol to byť ktokoľvek,len nie tá Zuza s tým motýlom čo kýve na jej hlave krídlami. To naozaj bývali také sponky 30 korún jedna.To som si musela ušetriť jednu 2O-ku z dňa na desiatu a plus druhý deň polku z nej.No veď ten hlad mi za to stál.Hlavne,že som mala motýľa.
To bol predsa znak,že sa viem este viac coolovejšie zľadiť.
Vtedy letela rúžovo -fialová kombinácia.Zvoncové nohavice a nejake tesne tričko alebo ešte lepšie minisukňa. V secondhande také farby nemali a o niečo viac peňazí na niečo ružové nebolo.
Tak som si povedala: KAŠLI NA IMAGE,VEĎ SI ANONYM !
A potom mi mamina nakoniec také tričko kúpila (asi tak o pol roka) a bola som taká z neho štastná,
že som ho nosila stále a zo všetkým.Aj s tým motýľom.
Ale to už vtedy zas nebolo v móde.
A vlastne doteraz mi to ostalo .Moja originálnosť.
Načo byť cool na povchu?stačí mi,že som vo vnútry nevzduchoprázdna...
A hlavne už nie ANONYMNÁ.
(Na neviditeľnosť som si nikdy nechcela moc privyknúť)